Teória stasis: inšpirácia klasickou politickou filozofiou

Táto nesporne dôležitá problematika je predmetom záujmu aj súčasných bádateľov.  V nasledujúcom texte sa pokúsime o náčrt odpovede na otázku; v čom pre nás môže byť nápomocná klasická teória stasis a v čom sú jej nedostatky? Do značnej miery zostáva Platónova i Aristotelova teória inšpiráciou pri skúmaní súčasných politických fenoménov. Na druhej strane je však treba povedať, že nie celkom dostatočne dokáže pokryť niektoré moderné politické javy.

O tom, že politická nestabilita a rozvrat rádu sa vyskytovali aj v starovekých kultúrach a spoločnostiach svedčia niektoré dochované texty. Jedným z nich je aj staroegyptský text Rozhovor človeka s jeho dušou.[1] Z hľadiska skúmania rozvratu a nestability politického spoločenstva je dôležitý najmä preto, že explicitne vyjadruje osobnú skúsenosť zúfalstva a zmätku, ktorých príčinou je práve negatívny stav spoločnosti.

Obdobie Starej ríše v Egypte (2700 – 2200 pr. Kr.) bolo obdobím rozmachu, mocenského, ekonomického i kultúrneho. Počas tejto epochy nebol Egypt vystavený významnejším hrozbám, či už vonkajším alebo vnútorným. Po tomto období sa však začína predchádzajúci spoločenský i politický rád rozpadať a Egypt je zmietaný vnútornými nepokojmi, násilím a vpádmi zvonku. Predchádzajúcu stabilitu vystriedal zmätok a zúfalstvo. Tak je charakterizované Prvé prechodné obdobie, ktoré končí znovuzjednotením Egypta faraónmi z 11. dynastie a nastupuje epocha Strednej ríše, z obdobia ktorej pochádza aj uvádzaný text. To, či je text určitou reflexiou predchádzajúcich temných a chaotických časov, alebo je vyjadrením iba čisto osobnej skúsenosti jej pisateľa, zostáva otázkou. V každom prípade sú v ňom prítomné obe roviny skúsenosti.  

Text začína tým, že človek chce ukončiť svoj život, avšak jeho duša (Ba) sa ho pokúša od tohto kroku odradiť. Dôvod prečo tak človek robí je zmätok, ktorý zažíva a rozorvaný stav bytia. Človek však nechce ukončiť svoj život bez toho, aby získal súhlas duše. Pretože bez toho, aby presvedčil dušu o svojom rozhodnutí ukončiť vlastný život, nebude môcť participovať na posmrtnom živote. Duša sa tomu ale bráni, neprirodzenú smrť nepovažuje za správnu, pretože sa obáva, že po samovražde nebudú vykonané náležité pohrebné obrady a pocty potrebné na to, aby mohla žiť ďalej v posmrtnom živote. I napriek prísľubom človeka, že budú vykonané všetky potrebné úkony, si duša stojí za svojim a namiesto smrti navrhuje človeku život bez úzkosti a trápenia, inými slovami človek má nasledovať šťastné dní a nie sa znepokojovať starosťami a zaoberať sa problémami. Jeho reakcia na takúto radu je plná rozhorčenia; bol by len smradom ak by prijal ponúknutú radu a začal žiť takým spôsobom života. Človek prepadá beznádejným reakciám. Život sa stal pre neho neznesiteľným. Nasleduje dochovaná časť textu, ktorá je poukazom morálneho rozkladu ľudí a v konečnom dôsledku i spoločenského rozvratu. Ľudí ovládla chamtivosť, krajina je ponechaná napospas tým, ktorí konajú zlo. Dobrosrdečnosť sa vytratila. Človek sa ocitá v osamelosti a bez priateľov. Smrť je posledným východiskom z beznádejného stavu.

Nebudeme zachádzať do ďalších podrobností, podstatné je to, že egyptský text vyjadruje špecifickú existenciálnu skúsenosť jednotlivca vo vzťahu k svojim druhom a teda spoločnosti ako takej. Dochovaný text je popisom rozvratu a vyjadrením istej existenciálnej dilemy, avšak nepojednáva o dôvodoch prečo a za akých okolností došlo k tomuto rozvratu, resp. prečo vôbec dochádza k tejto dileme. K identifikácii príčin rozvratu musíme siahnuť k textom klasickej politickej filozofie – k textom Platóna a Aristotela.  

Pokus o pochopenie problémov politického spoločenstva v otázke jednoty, resp. politických konfliktov sa pokúsil podať Platón v Ústave. Jeho vhľad do tohto problému je vedený otázkou po podstate spravodlivosti a konštituovaní spravodlivej obce. Platón prirovnáva stasis k chorobe (nosos) organizmu, jeho neschopnosti konať svoju prácu (ergon). V tomto zmysle uvažuje v intenciách gréckej medicíny, ktorá stasis vnímala ako chorobu, pri ktorej dochádza k nerovnováhe jednotlivých spojitých častí celku. Inými slovami, organizmus ako celok neplní svoju funkciu preto, lebo je narušený súlad jeho častí. V uvedenom význame prešiel pojem stasis aj do politickej oblasti, v ktorej označoval nezdravý stav obce. Grécka polis bola vnímaná teleologicky to znamená, že mala svoj cieľ. Lenže práve nezdravý stav obce, stasis, narúšal tento cieľ. V tomto kontexte preto môžeme hovoriť o akejsi politickej patológii.

Úzka spojitosť medzi chorobou a nezdravým stavom obce je tematizovaná v dvoch po sebe idúcich dialógoch Ústava Timaios. Druhý dialóg začína rekapituláciou predchádzajúcich úvah o zriadení politickej obce. Tá je tvorená na základe prirodzenosti (fysis) jej jednotlivých členov, inak povedané, každý v obci vykonáva prácu, na ktorú sa najviac hodí podľa prirodzenosti. Platón nachádza príčinu problému stasis v nespravodlivosti obce a jednotlivca. Rozvrat (stasis) obce poníma ako patologický jav. Spojitosť medzi rozvratom v obci a chorobou nachádzame vo vyjadrení Platóna o príčinách nemoci v dialógu Timaios. Choroby majú totiž svoj pôvod v neprirodzenosti živlov, z ktorých je tvorený organizmus. Povedané inak, ide o taký stav organizmu, pri ktorom nie je zachovaný harmonický, prirodzený pomer a správna funkcia jednotlivých častí organizmu tvoriacich celok.[2] Zdravie organizmu teda vyplýva z jeho prirodzeného stavu, podobne ako zdravie obce: Všechno totiž, co se děje proti přirozenosti, jest bolestné, co však s přirozeností se shoduje, libé“.[3] Z toho je potom zrejmé, že choroba organizmu či rozvrat v obci nie sú príčinou nežiaduceho stavu, ale jeho dôsledkom, ktorým je nespravodlivý a teda neprirodzený stav.

Platón v Ústave podáva výklad o dôsledkoch nespravodlivosti, pretože tá plodí rozbroje, nenávisť a vnútorné konflikty. Naopak, spravodlivosť prináša svornosť (homonoia) a lásku v obci (filia).[4] Konflikty a rozbroje v obci paralyzujú nielen celé politické spoločenstvo, ale i jednotlivca. Obec i jednotlivci sú v rozpore so sebou samými a to im bráni v spoločnom konaní. Nespravodlivá obec narúša zmysel a cieľ celého politického spoločenstva.

Aby poukázal na súvislosť medzi životom v obci a dušou jednotlivca dochádza Platón k záveru, že v obci i v duši človeka sú rovnaké zložky. Teda spoločenským stavom v obci zodpovedajú jednotlivé zložky duše. V obci rozlišuje Platón tri stavy; stav správcov, stav strážcov a spoločenský stav remeselníkov. Obec je spravodlivá tým, že je štruktúrovaná a hierarchizovaná podľa uvedených stavov, pričom každý z nich podľa prirodzenosti vykonáva to svoje. Vďaka tomu je obec v rovnováhe. V duši identifikuje tri zložky; rozumovú, žiadostivú (nerozumnú) a vznetlivú.[5] Rozumová zložka má vládnuť a byť starostlivá o celú dušu, vznetlivá zložka jej má byť podriadená a nápomocná. Obidve majú napokon riadiť a usmerňovať žiadostivú zložku. Rozštiepenosť osobnosti nastáva v momente kedy je Platónom navrhnutý hierarchický poriadok duše narušený a jej jednotlivé zložky sú v pozíciách, ktoré im neprináležia.[6] Naproti tomu, štyri cnosti charakterizujú osobu, ktorej duša disponuje jednotou a usporiadanosťou zložiek; statočnosť, múdrosť, umiernenosť a spravodlivosť, ktorá tvorí základný princíp. Ak disponujú týmito cnosťami jednotlivci, potom nimi disponuje aj  obec.

Na základe tohto antropologického princípu je potom evidentné, že rozvratné konflikty v obci majú svoju súvislosť so stavom duše jednotlivých jej občanov. Ak to spojíme s Platónovým predmetom úvah v Ústave, potom dostaneme nasledovný záver: spravodlivý človek je spravodlivý tým spôsobom, akým je spravodlivá obec.[7] To znamená, že v spravodlivej obci nedochádza k rozvratu, pretože prvky spoločnosti a zložky duše jej občanov sú v súlade s prirodzeným stavom, teda konajú to čo majú konať podľa prirodzenosti. Spravodlivá obec je naplnením spravodlivosti, inými slovami prirodzeného a dokonalého stavu. Spravodlivosť je tmelom, ktorý obec udržuje v celku, posilňuje ju a robí ju zdravou.[8] Bez spravodlivosti nemôže pretrvať žiadna obec. Dochádza k rozvratu len v nespravodlivej obci alebo je nespravodlivá obec už len dôsledkom rozvratu? Zdá sa, že nespravodlivá obec je samotným rozvratom spoločnosti. Takáto obec totiž nie je v súlade s prirodzeným stavom, čo napokon znamená, že neplní svoj účel. Vyvstáva však otázka či je možné realizovať spravodlivú obec a teda obec bez konfliktov a rizika rozvratu. Z Platónovej analýzy totiž vyplýva, že v akejkoľvek inej ako spravodlivej obci vznikajú rozbroje. Navyše samotný Platón si uvedomuje, že spravodlivá obec navrhnutá v Ústave je len paradigmou, vzorom, a teda v praxi nerealizovateľná.[9]

Aristoteles sa zaoberá príčinami zmien ústav v V. knihe Politiky. Podobne ako Platón chápe rozvrat stasis ako chorobu, nemoc. Aristoteles rozbroje (staseis) spája so zmenami ústav (metabolé). Obidve kategórie sú ale rozdielne. Pri skúmaní rozbrojov a ústavných zmien Aristoteles sústreďuje svoju pozornosť na počiatky a príčiny (arché, aition). Otvára tri kľúčové otázky; a) zmýšľanie ľudí, ktorí roznecujú rozbroje, b) za akým účelom, c) a aké sú počiatky politických rozbrojov. Príčinu zmýšľania, ktoré podnecuje rozbroje v spoločnosti identifikuje Aristoteles v otázke rovnosti (ison)/nerovnosti(anison). Spory v politickej obci nastávajú v momente, ak sa v spoločnosti nachádzajú nespokojní členovia. Aristoteles nehovorí, že spoločnosť je antagonisticky rozdelená na dva typy ľudí, teda tých, ktorí túžia po rovnosti, pretože zažívajú podľa nich nerovnosť, a potom tých, ktorí síce majú rovnaké práva, ale cítia, že v obci by nemali disponovať všetci rovnakými právami a teda túžia po spoločenskej nerovnosti a broja proti prílišnej rovnosti. V tomto prípade nejde o štrukturálnu dichotómiu spoločnosti, ale o to, že v spoločnosti sa objavujú ľudia, ktorí sú nespokojní s daným stavom obce a požadujú viac alebo menej rovnosti a práv. Ide o zažívaný dojem z nespravodlivosti, ktorý môže byť oprávnený alebo neoprávnený, podobne ako môžu byť oprávnené alebo neoprávnené takéto požiadavky. Na druhú otázku Aristoteles odpovedá, že účelom toho, prečo sa ľudia búria je zisk (kerdos) a česť (timé).

Na poslednú otázku počiatkov vymenúva Aristoteles príčiny zmýšľania ľudí, ktoré vedú k nepokojom v obci. Atmosféra, v ktorej vzniká ona túžba po rovnosti/nerovnosti, to znamená pohnútky proti ústave a politickému zriadeniu, vyvstáva z túžby po zisku a cti (avšak plynúca zo závisti), ďalej pre pýchu (spupnosť, hybris), strach (fobos), prevahu (hyperoché), pohŕdanie (katafronésis), nepomerný rast (ayxésis). A bezprávie a nespravodlivosť (adikos). Tieto tvoria príčiny a počiatky stasis.[10] Sú poukazom na stav a situáciu v akej sa politické spoločenstvo nachádza. Vedú nielen k rozvratom a rozbrojom, ale často aj k zmenám ústavy a politického zriadenia. Mohli by sme povedať, že vnútorné príčiny narážajú na vonkajšie a vice versa. Aristoteles tak podobne ako Platón objavuje spätosť jednotlivca s politickým spoločenstvom a spoločenstva s jednotlivcom. K Aristotelovmu skúmaniu príčin je potrebné uviesť, že on sám ich presne nekategorizuje ani nerozdeľuje, zároveň pridáva ďalšie príčiny. Zdá sa, že si uvedomoval zložitosť problému spoločenskej a politickej nestability v obci a komplexu príčin, ktoré k nej vedú.

Aristoteles uvádza tri skupiny, ktoré môžu spôsobiť rozbroje, prípadne zmeny ústav v obci. Ide o skupiny bohatých, chudobných a cnostných. V momente, kedy jedna z týchto skupín upevní svoju pozíciu na úkor ostatných, stáva sa rigidnou a svoje postavenie chápe ako privilégium, vyvolá svojím krokom protireakciu (Príklad: oligarchovia proti ľudu, ľud proti niekoľkým privilegovaným, cnostní proti úpadku a korupcii). Aristoteles je zástanca jednoty a nie vzájomných antagonizmov medzi jednotlivými skupinami (frakciami) v spoločnosti. Pretože inak dochádza k napätiu, ktorého výsledkom je politicky motivovaný rozbroj, prevrat (stasis) medzi skupinami s cieľom zmeniť (metabolé) politický režim (ústavu). V tom prípade snahou nie je nastolenie rovnováhy v spoločnosti, ale potlačenie druhej strany a opanovanie politického priestoru. Ide o politicko-mocenský boj, vyplývajúci z nestability a nespokojnosti.[11] Stálosť je dosiahnutá len tam „kde jest rovnost podle hodnoty a kde každý ma své“.[12] V tomto vidí Aristoteles stabilný stav v obci, inými slovami napĺňanie spravodlivosti.

Hovorili sme o stasis, rozvrate spoločenského poriadku v starovekom zmysle. Pri tomto probléme však narážame na skúsenosti novoveku a modernity, s ktorými sme konfrontovaní a ktoré pred nás kladú požiadavku nielen pokúsiť sa hľadať precedensy našej skúsenosti v minulosti, ale takisto uvažovať nad špecifikami nami zažívanej vlastnej situácie. Akýkoľvek takýto pokus prináša zistenie, že medzi starovekou epochou a modernou skúsenosťou sú rozdiely, pri analýze ktorých nepostačujú staroveké koncepty. Staroveký spoločenský rozvrat nebol úplným rozvratom politického rádu, nebol revolúciou v modernom slova zmysle, takisto ako miera násilia neznamenala úplnú likvidáciu daného politického spoločenstva. Inak povedané, staroveká spoločnosť nebola konfrontovaná s niektorými spoločensko-politickými javmi, s ktorými bola a je konfrontovaná moderná epocha. Gréckemu antickému spoločenstvu chýbala skúsenosť ideologická, skúsenosť masových politických hnutí, totalitarizmov, enormného násilia, technologických možností vyhladenia človeka i ohrozenia života celkovo. Gréci nemali skúsenosť radikálnej a revolučnej zmeny politického i individuálneho života, nikdy neboli vystavená pokusom vytvoriť „novú spoločnosť“ a „nového človeka“.

Na tento rozdiel poukazuje viacero autorov. Arendtová v práci On Revolution upozornila na skutočnosť, že stasis nemožno stotožňovať s revolúciou.[13] I napriek tomu, že antická skúsenosť zmien ústav zahŕňa aj násilné zmeny, vždy išlo len o cyklické striedanie sa ústav, nikdy nie o radikálne prevratné zmeny, ako je tomu v prípade revolúcií. O revolúcii ako o novovekom európskom špecifiku hovorí aj americký historik Martin Malia v knihe History's Locomotives. Revolution and the Making of the Modern World. Názor, že Aristotelova teória stasis nepostačuje pri analýze moderných politických fenoménov, akými sú napríklad ideologické a revolučné hnutia, vyslovil aj Eric Voegelin. Helénska spoločnosť neprešla niektorými skúsenosťami, s ktorými bola a je konfrontovaná moderná epocha. Ide napríklad o prítomnosť náboženských rysov v politických a ideologických hnutiach 20. stor., zasahujúcich až do súčasnosti. Platónova i Aristotelova teória stasis, akokoľvek sú jej postrehy relevantné a významné, nemôže náležitým spôsobom postihnúť revolučnú skúsenosť modernej epochy s jej mesianistickými a eschatologickými ambíciami.[14] Navzdory uvedeným nedostatkom klasického prístupu k rozbrojom a nestabilite v obci pre súčasnosť, zostáva pre nás takáto analýza potrebná, pretože jej zmyslom je nájsť spôsob ako zabezpečiť stabilitu politického spoločenstva a vyvarovať sa nepokojom, násiliu a rozvratu spoločnosti. Stav nestability totiž narúša teleologický význam obce, politického spoločenstva, ktorým je bezpečnosť občanov, zabezpečovanie práv, dodržiavanie zákonov, a pod. V konečnom dôsledku uskutočňovanie dobrého života.

Z predchádzajúceho je zrejmé, že i napriek naznačeným nedostatkom má klasická politická filozofia čo ponúknuť aj súčasnej politickej vede. Aristoteles sa usiloval o to, aby politická teória (veda) mala presah do praktickej politiky, aby skúmanie politických problémov malo svoj praktický cieľ. Teória stasis mala mať takýto cieľ v podobe zaistenia politickej stability.[15] Politická filozofia a v konečnom dôsledku i politická veda by mali mať svoj praktický dosah a uplatnenie.

© Igor Paulíček

Použitá literatúra:

Arendtová, Hannah, O revoluci, Praha: Oikoymenh 2011.

Aristotelés, Etika Nikomachova, Praha: Jan Laichter 1937.

Aristoteles, Politika, Praha: Petr Rezek 2009.

Kalimtzis, Kostas, Aristotle’s Theory of Stasis, Athens, May 21 2003 (A lecture given in Greek in Athens translated into English).

Kalimtzis, Kostas, Aristotle on Political Enmity and Disease: An Inquiry into Stasis, New York: State University of New York Press 2000. 

Mulgan, Richard, Aristotelova politická teorie, Praha: Oikoymenh 1998.

Patočka, Jan, Platón a Evropa, in Péče o duši II., Praha: Oikoymenh 1999.

Paulíček, Igor, Stasis a fenomén totalitarizmu, in Jahelka, Tomáš a Jančiga, Roman (eds.), V službe kultúrnosti a humanity (Zborník pri príležitosti osemdesiatych narodenín prof. Milana Hamadu), Bratislava: Communio Minerva 2014.

Platón, Timaios, in Platónovy spisy IV., Praha: Oikoymenh 2003.

Platón, Ústava, in Platónovy spisy IV., Praha: Oikoymenh 2003.

The Dispute Between a Man and His Ba, Papyrus Berlin 3024.

Weed, Ronald, Stasis and Aggression in Plato and Aristotle, (dostupné 24.05.2016: https://ecpr.eu/Filestore/PaperProposal/fbb60bf8-80ec-4f57-a503-7186cbdf0ac4.pdf ).

 

 

 

[1]Ide o staroegyptský text pochádzajúci z obdobia 12. dynastie (1937 – 1759 pr. Kr.), známy ako Papyrus Berlin 3024. V roku 1843 manuskript zakúpil nemecký egyptológ Karl Richard Lepsius (1810 - 1884). Prvý preklad papyrusu vyšiel roku 1896 pod názvom Das Gespräch eines Lebensmüden mit seiner Seele  a je dielom Adolfa Ermana. Odvtedy bolo realizovaných množstvo ďalších prekladov tohto pozoruhodného staroegyptského textu. Jeho význam je o to väčší, že sa jedná o nesmierne náročný, ale o to fascinujúcejší text, ktorý poskytuje viacero interpretačných rovín. Bohužiaľ, celý text papyrusu sa nedochoval.  

[2] Platón, Timaios, 81e-82c.

[3] Platón, Timaios, 81e.

[4] Platón, Resp., 351d.

[5] Platón, Resp., 439d-e.

[6] Platón, Resp., 444b-c.

[7] Platón, Resp., 441c-e.

[8] Jan, Patočka, Platón a Evropa, in Péče o duši II., Praha: Oikoymenh 1999, s. 247.

[9] Platón, Resp., 472c-e. Dokonale spravodlivá obec, tak ako o nej uvažuje Platón je realizovateľná len za predpokladu, že sa filozofi stanú vládcami alebo sa vládcovia oddajú filozofii (Platón, Resp., 473d-e).

[10] Aristoteles, Politika, 1302a16-1302b5.

[11] Igor, Paulíček, Stasis a fenomén totalitarizmu, in Jahelka, Jančiga (eds.), V službe kultúrnosti a humanity, Bratislava: Communio Minerva 2014, s . 76–77.

[12] Aristoteles, Politika, 1307a25-26.

[13] Hannah, Arendtová, O revoluci, Praha: Oikoymenh 2011, s. 18.

[14] Igor, Paulíček, Stasis a fenomén totalitarizmu, s . 77.

[15] Richard, Mulgan, Aristotelova politická teorie, Praha: Oikoymenh 1998, s. 147.

Rubrika: 
Autoři: 

Igor Paulíček

študoval politológiu na Trnavskej univerzite v Trnave, vo svojej diplomovej práci sa zaoberal Platónom a Patočkovou interpretáciou politickej filozofie Platóna. Doktorát si urobil na Masarykovej univerzite v Brne, na katedre filozofie Filozofickej fakulty. Témou bylo dielo Erica Voegelina a Leo Straussa, ich vzájomná komparácia, ale s väčším dôrazom na Voegelina. V tej súvislosti skúmal najmä vzťah politiky a religiozity, vychádzajúc pri tom z Voegelinovej zásadnej tézy v Die politischen Religionen.